Feidiov Zeus v Olympii

V samom srdci Grécka, na posvätnej pôde olympijskej, stál štvrtý div sveta. Jediný, ktorého tvorcom bol jediný človek. „Otcom Dia na nebi je, samozrejme, Kronos, otcom Dia v Olympii však Feidiás Onoho zrodila nesmrteľná príroda, tohto ruky človeka, ktorý jediný dokázal vytvárať bohov... Isteže aj ostatné diela zo siedmich divov obdivujeme, tomuto však jedinému vzdávame poctu: a nevieme, kde sa končí náš obdiv k umeleckému dielu a začína posvätná úcta k Diovej soche. Ó, časy Hellady, čo ste tak nesmierne prevyšovali všetky ďalšie stáročia množstvom diel na počesť bohov a mali ste zároveň umelca, tvorcu tohto nesmrteľného diela, ktorému podobné už nikdy nezrodil budúci vek...!“ 

            Prvé čo ohromilo každého návštevníka Diovho chrámu, v ktorom táto socha stála, bola jej kolosálnosť. „Mnohí ospievali jej rozmery,“ píše Strabón, „medzi inými Kallimachos v jamboch.“ Kallimachos uvádza, že merala 37,5 stôp, trón sám 30 stôp a podstavec 3 stopy: bola teda vysoká zhruba 12 a pol metra. 
            Po druhé to bola jej drahocennosť. Diovo rúcho a vlasy boli zo zlata, nepokryté časti tela zo slonoviny, trón z cédrového dreva vykladaného ebenom a drahokamami. „ Za tým účelom príroda stvorila slony,“ píše Filón, „aby Feidiás dal odseknutým klom týchto veľkých zvierat tvar rúk a Afrika poskytla svojimi stádami slonov hojnosť materiálu pre toto dielo.“ 
            Túto kolosálnosť a drahocennosť dovršovalo jedinečné majstrovstvo, s ktorým Feidiás vytvoril tvár a postavu Dia. „Kto z ľudí príde pred túto sochu,“ napísal rečník a filozof Dión Chrýsostomos, „hoci hlboko skľúčený, zabudne pred ňou na všetko, čo je v živote ľudskom hrozné a trúchlivé.“ 
            Pre Grékov znamenala však táto socha ešte viac: nebol to len obraz a symbol ich najvyššieho boha, zhotovený s najvyšším umením, z najdrahšieho materiálu, v najväčších rozmeroch. Bol to zároveň pomník veľkosti a slávy Hellady, vytesaný do Diovho trónu v obrazoch z gréckej mytológie, vybraných tak, aby ich chápali ako apoteózu svojho víťazstva nad barbarskou perzskou ríšou. Hovoril k nim a hovoril z nich – aj keď rečou mýtov, ktorá je nám už trochu vzdialená. Pre Grékov bola však zrozumiteľná, živá, ľudová. 
            Feidiov Zeus sedel na tróne s vysokým operadlom, z jeho tváre žiarila dôstojnosť a vznešenosť zvrchovaného vládcu nad ľuďmi i bohmi, na hlave mal veniec olympijského víťaza. Cez ľavé rameno mal prehodený zlatý plášť posiaty palmovými lístkami, v pravej ruke držal sochu bohyne víťazstva Níké, ľavou sa opieral o vysokú berlu hellánodikov, vykladanú drahokamami, na ktorej sedel posvätný orol. Výzdoba trónu oslavovala predo-všetkým samotného Dia: bočné operadlá zdobili dve Sfingy, tri pôvabné Charitky a tri Hóry, bohyne ročných období; nohy trónu niesli štyri tancujúce Níké. Potom velebila Grécko: boli tu scény z bojov medzi Kentaurmi a Lapithmi, symbol víťazných Grékov s barbarmi, a scény s hrdinskými činmi dórskeho Hérakla a athénskeho Thésea, symbol jednoty Grékov. Podnožka trónu bola vyzdobená výjavmi z bojov s Amazonkami, mýtickým kmeňom divokých bojovných žien z Malej Ázie, ktoré podľa starých bájí obkľúčili Athény .